Ňufinkyyyyyyyy!!!!

Ak iste všetci viete, včera bol hokej Slovensko verzus Kanada. Ľudia, ja som nemohla uveriť. Najprv sa to všetko začalo tým, že nám triedna na prvej hodine oznámila, že riaditeľ povolil, aby bol počas vyučovania zapnutý rozhlas, aby sme počúvali hokej. V spoločenskej sa bude premietať hokej naživo a ak nám profesorka dovolí, môžeme pozerať... Ale mali sme mať akurát vtedy dejepis a všetko sme videli veľmi čierne...

Keď nastala 12.hodina, zapli sa všetky rozhlasy v škole a začalo sa počúvať. V našej triede bol hluk, niektoré držky sa nevedeli zavrieť, tak sme sa časť z nás presťahovali do vedľajšej triedy, kde nikto nebol. Boli sme tam asi minútu a už to začalo: GÓÓÓÓÓÓÓÓÓÓÓÓÓÓÓL !!! Všetci sme radostne kričali, niektorí spolužiaci vyskočili na nohy a začali o dušu skákať, jeden chytil stoličku nad hlavu a skákal s ňou :D.

Myslela som, že tým sa náš hokejový zážitok skončí, pretože sa mala začať hodina dejepisu (začala už od 12.1O, ale profka meškala). Zrazu odniekiaľ vyšla naša triedna a povedala nám, že v 4.učebni je voľný notebook s internetom aj dataprojektorom. Mali ste vidieť ako sme bežali. O hubu !!!! :D Mala som pocit, že si na prvom schode vybijem všetky zuby, ale musela som bežať, išlo mi o život! :D Tak sme sa tam natrepali zasa tá časť, čo fandíme nášmu hokeju. Postupne sa k nám pridali žiaci z iných tried. Naraz sa v triede ocitla aj triedna aj profka dejepisu. Všetko bolo OK, myslím, že by nás odtiaľ aj tak už nedostali, pretože ešte predtým, než k nám všetci prišli do učebne č.4,znova sme kričali GÓÓÓÓÓÓÓÓÓÓÓÓÓÓÓL! Tá atmosféra bola úžasná! Potom, keď tam boli aj iní ľudia, atmosféra trochu zhustla, dokonca nám Kanada dala 3 góly a už sme všetko videli v zlom uhle. 3:2 pre Kanadu.

Keď začala tretia tretina, skončilo vyučovanie a ľudia sa odobrali domov. Nevedela som pochopiť, ako môžu ísť domov, keď som bola v tom najväčšom vytržení. A vtedy sa to všetko stalo. Presilovka- GÓÓÓÓÓÓÓÓÓÓÓÓÓÓÓL!
Stav 3:3 a naše srdcia bili tak prudko, že sme skoro dostali infarkt. Spolužiak tak prudko vyskočil, že odtrhol sedatko z učiteľskej stoličky :D. Keď sa chalani doobjímali a prestali trieskať od šťastia do tabule, upokojili sme sa. Už sme si totiž mysleli, že budeme hrať predĺženie, ale prišiel šok. GÓÓÓÓÓÓÓÓÓÓÓÓÓÓÓL!

Tak toto nieee toto sme sa už asi všetci objímali a ziapali na celú školu ako zmyslov zbavení. Spolužiačka sa rozplakala z tých emócií. Posledných 1O sekúnd sme už len odpočítavali a nakoniec sme zasa vrieskali a nadávali na Kanadu :D. Stav 4:3 pre nás.

Musím uznať, že takto s priateľmi sa hokej vždy pozerá lepšie, má to lepšiu atmosféru, viac vás to vyburcuje. Doma je to také suché, tam si človek povie "Jo! GÓL!" a koniec. A preto sme sa rozhodli, že zápas SLOVESNO: ČESKO o 17.3O budeme pozerať spolu u niekoho na dome alebo v krčme.

Obávam sa tohto zápasu, lebo Česi sú naozaj jedny z tých najlepších hokejistov, ktorí existujú, ale nebola by som proti, keby sme to vyhrali. Navyše, mám pocit, že tento rok si chlapci dali naozaj záležať a šťastie sa ich zatiaľ drží. Nech už vyhrá ktokoľvek, určite to bude zaslúžené.
Včera som držala palce Čechom(keď hrali proti Švédom), ale rešpekt z nich mám naozaj, takže som zvedavá, ako sa bude chlapcom zajtra dariť.

Chlapci, zvládnete to. Veríme vám.

Tento článok bol viac pre fanúšikov hokeja, ale ja k ním patrím tiež, i keď nie veľa ľudí to o mne vie, nerada totiž chodím na verejnosť niekam. Stačí mi, že im fandím aj bez toho a nemusí to byť okaté. Inak k hokeju som sa dostala keď som mala 7 rokov a bol rok 2OO2...akurát vtedy sme vyhrali na MS zlato. Moji obľúbení hráči boli : Demitra, Bondra a Šatan. Na nich nikdy nezabudnem, to vďaka ním som tak inklinovala k hokeju, i keď len z pozície diváka a fanušíka.

P.S.: Všimli ste si niekedy, akých máme pekných hokejistov? Podľa mňa patria medzi tých krajších na svete :)

Som nevládna, psychicky labilná a práve ten, od koho by som čakala, že mi bude oporou ma takto dorazil. Nie že nie...ja ďakujem.

Hormóny mnou poriadne lomcujú. Dneska som dostala svoje dni a tušila som to už od prebudenia, že tomu tak bude. Cítila som nervozitu, ten nepríjemný pocit v oblasti podbrušia.

V škole som to ledva zvládla, mala som pár chvíľ, keby som sa najradšej niekomu vyplakala na ramene. Často však nie je čas ani priestor, nechcem byť stredobodom pozornosti, nechcem aby to každý riešil... chcem to nechať v súkromí.

Celý deň ma všetko sužuje, dokonca aj oblečenie... mala som 1oo chutí si vyzliecť tie rifle s vysokým sedom. Brucho mi takmer explodovalo. Do toho mám ešte stále tú hlúpu svalovicu, takže bolesť to bola 2-násobná. A potom prišla bolesť viac-menej psychická.

Keď čakám útechu, trochu poľutovania... Dostane sa mi hlúpych rečí, ktoré nestoja ani za zmienku. Čo to malo znamenať? Čo som nejaká pobehlica, sviňa? Úplne ma to dostalo, slzy mi ušli. Ale čo budem revať ako citlivka niekde v meste? Kdeže.... Kašlem na to.

Doma sa mi tiež ušlo. Nejaké zavreté dvere v nedokončenej vete. Áno, presne. Presne takto ma dnes majú všetci hlboko niekde....

Čo to znamená? Že ako vy mne, tak ja vám.

Začala som neznášať dejepis. Aj profku. No a čo, maturovať z toho nejdem, môžem sa na všetko akurát tak..... 4 z testu.... WTF?! Idem riadne dole vodou.. trojky ma neminú...

Ale čoby. To mám len takú svalovicu ešte z pondelka, keď som dala 46 brušákov (sed-ľah) za jednu minútu. A to musím podotknúť, že čím je človek starší, tým sa jeho fyzická kondícia zhoršuje(hlavne u nešportovcov ako som ja). Keď si kýchnem, alebo chytám záchvat smiechu, mám taký pocit, akoby som si naozaj roztrhla črevo. Hej, hej, to by bola iná bolesť, ale ako básnický prostriedok to znie "cool" :D.

Dneska je teda 15.5.2012, čiže druhé výročie s mojim chlapcom. Verím, že takých výročí zažijeme ešte veľa. Občas máme nezhody, hlúpe hádky a tvrdohlavé postoje, ale mám pocit, že za tie dva roky sme toho prežili celkom dosť. Môžem pokojne povedať, že patríme do skupiny "Ideálny vzťah":

Naše sovíčie ďobkanie do očká...

Na výročie sa chystáme na predstavenie do divadla(1+1=3), čo je v piatok. Čo bude potom ešte nevieme, radi by sme šli náš vzťah nejako osláviť (i keď ten oslavujeme každý deň, čo sme spolu :-*).
Dneska odo mňa dostal náramok priateľstva, ktorý som mu chystala už dva roky a dostala sa k tomu až nedávno :D. Som šikovná, ja viem! Lepšia fotka sa nenašla, myslím však, že naživo ten náramok aj tak vyzerá lepšie. Keby ste nevedeli, čo je ten prvý a posledný znak, tak to je ♥.

P.S.: Ešte mi prepáčte, že nečítam teraz ani články ani nekomentujem vaše blogy, milé blogerky, ale momentálne nemám toľko času ako by som si priala, musím odovzdávať seminárne práce, učiť sa na písomky a hlúpe odpovede a o iných veciach ani nehovoriach. Zľutujte sa a buďte trpezlivé.

Veľa vecí, čo nie je prirodzených sa mi protiví. Tetovanie k nim možno patrí. Nemôžem povedať, že ich neobdivujem, hlavne tých ľudí, ktorí ich tvoria, ale stále tu bude to moje ALE. Je to skrátka niečo, čo je v mojom živote zanedbateľné a nepotrebné. Nepotrebujem si na seba kresliť veci, ktoré pre mňa veľa znamenajú. Nehovoriac o tom, keď si niekto nechá vytetovať meno partnera a potom toho partnera už v živote nechce vidieť. Potom treba čakať na prerobenie alebo našetriť peniažky na odstránenie.
Zmysluplné tetovania ma vždy akosi viac upútali ako tie, ktoré sú na tele len z čírej túžby po rebelstve alebo túžbe odlišovať sa od iných (alebo nahnevať rodičov? :D)
A keď by som sa už náááhodou niekedy priklonila k nejakému tetovaniu, tak určite si vyberiem z tých menej nápadných alebo menších a pre mňa milších.
(Tie, čo sa mi nepáčia som sem nedala, možno by sa však páčili vám. Ak máte nejaké vyhliadnuté, pošlite odkaz na fotku do komentára, rada sa pozriem.)